O čom Ústavný súd SR rozhodoval?
Ústavný súd prijal návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady SR na začatie konania o súlade ustanovení § 12 ods. 4 a § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s článkom 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, v ktorom namietajú, že vznik, prípadne predĺženie nájomnej zmluvy ex lege voči vlastníkom poľnohospodárskych pozemkov bez ich explicitného súhlasu nie je podľa navrhovateľov v súlade s ochranou vlastníckeho práva.
Ústavný súd vydal nález PL. ÚS 15/2018-47, v ktorom návrhu nevyhovel.
Z odôvodnenia nálezu
„Ústavný súd ďalej z hľadiska testu vhodnosti a testu nevyhnutnosti konštatuje, že vzhľadom na stav pozemkového vlastníctva v Slovenskej republike (porov. body 6 ‒ 8) nie je k dispozícii šetrnejší spôsob vyváženia vzťahu medzi užívateľom pôdy a jej vlastníkom. Trvanie na úplnej ochrane vlastníckeho práva by znamenalo nielen zastavenie hospodárenia na plochách pasívnych vlastníkov, ale aj ohrozenie hospodárenia na ostatných plochách. Dôležitým kontextom je skutočnosť, že agropodnikatelia môžu prijímať platby z fondov Európskej únie, len ak majú k dispozícii riadne využiteľné plochy (porov. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 436/2022 Z. z., ktorým sa ustanovujú pravidlá poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou priamych platieb; porov. tiež register LPIS).
Nájomný vzťah bol v zákone o pôde vytvorený ex lege, pretože bolo technicky nemožné, aby sa tieto zmluvy dojednávali individuálne. Z uvedeného vyplýva, že jedným aktom došlo ku konkrétnemu dňu k vzniku množstva nájomných zmlúv, ktoré môžu byť dodnes titulom nájomcov k pôde. Zároveň táto právna úprava svedčí o tom, že konštrukcia nájomných zmlúv zo zákona má u nás dlhoročné trvanie/tradíciu a bola základom neľahkého hľadania koncepčného riešenia vzťahu k pôde, resp. reštitučného, teda aj privatizačného procesu. Zákon o NPP mal upraviť všeobecné špecifiká árendy, ale aj špecifiká týkajúce sa tranzície a vyplniť tak legislatívny priestor medzi zákonom o pôde a Občianskym zákonníkom. V treťom kroku princípu proporcionality je po vysvetlení vývoja a kontextu potrebné posúdiť, či má prevládnuť ochrana vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, alebo je vlastnícke právo vlastníka pôdy vyvážené s pozíciou nájomníka a súvisiacimi verejnými záujmami. Z hľadiska ochrany vlastníctva je z izolovaného pohľadu stále znepokojujúce, že je užívaná bez súhlasu vlastníka, ktorý však často o svojom vlastníctve nemá vedomosť.
Účelom namietaného § 13 ods. 2 zákona o NPP je uľahčenie kontinuity, a tak riadneho hospodárenia so zachovaním ochranného mechanizmu ‒ nutnosti preukázateľne doručiť návrh novej nájomnej zmluvy v stanovenom čase. Na uvedené ustanovenie sa vzťahujú všetky argumenty uvedené pri § 12 ods. 4 zákona o NPP. Je potrebné dodať, že aktuálna úprava po novele zákonom č. 151/2021 Z. z. umožňuje v stanovenej lehote vlastníkovi odmietnuť návrh na predĺženie nájmu bez uvedenia dôvodov, čo umocňuje právo disponovať s vlastníctvom. Predchádzajúca komplikovanejšia úprava umožňovala odmietnutie návrhu len vtedy, ak nájomca neplnil svoje povinnosti, resp. navrhol nižšie než obvyklé nájomné. Ďalej mohol vlastník návrh odmietnuť iba v prípadoch, ak mal vlastník k dispozícii nájomcu s lepšími podmienkami, alebo sám, resp. blízke osoby mali záujem hospodáriť alebo ak išlo o pozemok, ktorý bol určený na iné ako poľnohospodárske účely, alebo ak došlo k prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva k pozemku. Na druhej strane mal vlastník nárok na obvyklú výšku nájmu.
Na základe tretieho kroku proporcionality nemožno považovať napadnuté normy, ktoré modifikujú civilistické štandardy (body 16-22) chrániace a konkretizujúce ústavné vlastnícke právo, za nevyvážené, a preto sú súladné s čl. 20 ods. 1 ústavy a z uvedených dôvodov ústavný súd ani v tejto časti návrhu nevyhovuje.
Zákon o NPP je v istom zmysle norma súvisiaca s tranzíciou a je prechodnou právnou reakciou na naliehavú spoločenskú potrebu regulovať zložitú situáciu právnych vzťahov k poľnohospodárskej pôde. Ústavný súd predpokladá, že inštitút pozemkových úprav podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, ich riadna realizácia by napomohli ústavne menej otáznym riešeniam v hospodárení s poľnohospodárskou pôdou. Aktuálne prešlo úpravami 10 ‒ 15 % katastrálnych území.
Okrem toho ústavný súd musí dodať, že navrhovatelia v prerokúvanej veci uchopili argumentáciu striktne abstraktne, takpovediac, teoreticky, bez zmienky o dôvodoch prijatia zákona a o praktickom spôsobe jeho aplikácie. Ústavný súd môže opätovne poskytnúť súdnu ochranu vlastníckemu právu, ak by sa procesne riadnym spôsobom dozvedel, že zákon nie je aplikovaný ústavne súladným spôsobom.“
