Asi každý právnik by klienta upozornil, že súdy sa budú pravdepodobne pridržiavať doterajšej judikatúry a to aj napriek tomu, že je nepresvedčivá a v rozpore s textom zákona. Avšak, ak by to bolo na prospech klienta, právnik by mal byť pripravený takúto slabú judikatúru spochybniť a vyvrátiť.
Práve v tomto článku si rozoberieme jednu zaužívanú, avšak podľa môjho názoru nesprávnu rozhodovaciu prax súdov, ktorá odpovedá na otázku: Koho sú peniaze získané za predaj veci, ktorá patrila do samostatného majetku manžela?
Táto otázka je veľmi významná najmä po rozvode manželov, kedy sa spoločný majetok manželov rozdeľuje. Aby sme ho mohli rozdeliť, musíme najprv vedieť čo do spoločného majetku patrí a čo nie.
Čo patrí do BSM, t. j. do spoločného majetku manželov?
Manželia môžu vlastniť veci v dvoch režimoch:
- veci, ktoré patria do ich spoločného majetku (tzv. BSM – bezpodielové spoluvlastníctvo manželov),
- veci, ktoré patria len jednému z manželov.
Občiansky zákonník nám odpovedá na otázku, ktorý majetok je spoločný a ktorý je samostatným majetkom každého manžela (§ 143):
„V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.“
Dôvodová správa k Občianskemu zákonníku z roku 1964 (kedy bol naformulovaný základ paragrafu 143) uvádza:
“Majetkové společenství je upraveno jako spoluvlastnictví, a to jako spoluvlastnictví bezpodílové, které vyjadřuje nejlépe majetkoprávní vztahy mezi manžely, neboť je výrazem jednoty manželství a rovného postavení manželů v něm i po stránce hospodářské. Toto spoluvlastnictví se vztahuje na všechny věci (včetně peněz), které mohou být předmětem osobního vlastnictví a které byly některým z manželů za trvání manželství jakýmkoli oprávněným způsobem nabyty, s výjimkou věci nabytých dědictvím nebo darem. Ve výlučném osobním vlastnictví jednoho z manželů jsou dále věci, kterých nabyl před uzavřením manželství, jakož i věci, které podle své povahy slouží jeho osobní potřebě nebo výkonu jeho povolání a u nichž tedy není důvodu, aby byly ve spoluvlastnictví.”
Zákon aj dôvodová správa riešia odpoveď na nastolenú otázku pomerne jasne a používajú pri tom zaužívané pojmy. Uvádzajú, že do BSM patrí majetok nadobudnutý počas manželstva, okrem týchto výnimiek:
- darovanie,
- dedenie,
- reštitúcia,
- veci slúžiace osobnej potrebe alebo výkonu povolania. Práve tieto výnimky a majetok nadobudnutý pred manželstvom patria do samostatného majetku každého manžela.
Judikatúra a literatúra prišla s ďalšou výnimkou
Judikatúra (rozhodnutia súdov) a niektorí právni teoretici sa však prikláňajú k tomu, že existuje ešte jedna výnimka, o ktorej sa v zákone nič nedočítame: do BSM podľa nich nepatrí ani vec, ktorú nadobudol niektorý z manželov počas manželstva, ak bola získaná za vec (za peniaze alebo inú vec), ktorú mal v samostatnom majetku. Ide o veľmi zaužívanú teóriu, ktorú je potrebné rešpektovať. Nič to však nemení na to, že je prinajmenšom “veľmi problematická” a to najmä z dôvodu, že protirečí textu zákona (§ 143).
Zástanci tejto teórie uvádzajú, že ak manžel predá vec zo svojho majetku, táto vec sa “iba transformuje” do získaných peňazí, ktoré naďalej zostávajú jeho samostatným majetkom. Slovo “transformuje” síce znie zaujímavo, ale zákon ho neuvádza a “transformovanie veci” v podstate nepozná ani právna teória, tento pojem akoby vznikol účelovo len na účely skonštruovania ďalšej výnimky. Slovo “transformácia” sa tiež javí zbytočné, pretože tento proces “transformácie” už v právnom jazyku má zaužívané pomenovanie ako “kúpa” alebo “výmena”.
Veľmi slabý je aj hlavný argument uvedej teórie, ktorý uvádza, že “kúpou” alebo “zámenou” dochádza len k “zmene hospodarskej povahy” a nejde o rozmnoženie majetku. Aj keď si odmyslíme vágny a neurčitý pojem “zmena hospodárskej povahy veci”, nedá sa stotožniť ani so záverom, že zámenou či kúpou nedochádza k rozmnoženiu majetku. Pri kúpe sa k hodnote veci bežne prirátava marža (resp. zisk), preto tvrdenie, že predajom veci (obchodovaním) nemožno majetok rozšíriť, je nezmysel odporujúci každodennej ľudskej skúsenosti. Výhodnou kúpou sa dá majetok veľmi ľahko rozmnožiť a zveľadiť, inak by neexistovali žiadne samoobsluhy a ani obchodníci. Napokon, nie je jasné ani to, prečo sa táto teória zaoberá otázkou, či sa majetok rozmnoží alebo nie.
Odcitujme si, čo zástancovia tejto ďalšej výnimky uvádzajú v literatúre:
“Zámena samostatného majetku za iný majetok je iba zmenou jeho hospodárskej povahy a nie rozmnožením majetku, nemá preto za následok vznik bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo vzťahu k tomuto majetku (R 19/1960).” (FABIANOVÁ, Zuzana. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1127, marg. č. 21.)
Pozoruhodné na tejto výnimke je, že nemá oporu v texte § 143 Obč. zákonníka a naopak mu priamo odporuje. Do spoločného majetku majú podľa textu zákona (aj dôvodovej správy) patriť všetky veci nadobudnuté počas manželstva (okrem zákonných výnimiek ako napr. darovanie). Dokonca aj § 150 OZ túto nezákonnú výnimku popiera keď hovorí, že pri vyporiadaní BSM sa má zohľadniť, čo niektorý z manželov vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok. Podľa uvedenej teórie by to však nebolo možné, pretože samostatný majetok má zostať po “transformácii” naďalej samostatným.
Na tejto teórii je pozoruhodné, ako sa slová v zákone dokážu dostať do rozporu s právnou praxou. Takýmto prístupom sa právo stáva nepredvídateľné a pre obyčajného občana (neprávnika) v podstate nepoznateľné. A tu sa už teória dostáva aj do rozporu s princípom právnej istoty, ako jedným zo základných princípov právneho štátu. Z tohto dôvodu vnímam túto teóriu nielen ako nezákonnú ale aj ako neústavnú (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).
Účel a argumenty teórie
Dostupné argumenty pre teóriu “transformácie veci” sú veľmi chabé. Napríklad Vojčík v komentári k Obč. Zákonníku z roku 2010 (IURA EDITION, s. r. o., Bratislava) túto teóriu neopiera o žiadnu úvahu, len ju konštatuje.
Takisto sa v judikatúre neuvádza ani účel, prečo by bola potrebná ďalšia výnimka. Ak mal zákonodarca naozaj v úmysle, aby vec po “transformácii” zostávala naďalej v samostatnom majetku manžela, aký účel má takéto pravidlo plniť? Nie je to popretie účelu BSM, ktorého zmyslom je zabezpečiť zdieľanie spoločného majetku a rovnakú životnú úroveň oboch manželov? A ak chcel zákonodarca toto pravidlo zaviesť, prečo to jednoducho neuviedol v texte zákona?
Ak by manžel chcel ochrániť svoj samostatný majetok, má na to nástroje. Môže uzavrieť s druhým manželom dohodu o zúžení rozsahu BSM (§ 142a ods. 1 OZ) a taktiež ho chránia pravidlá vyporiadania BSM, kde sa uvádza, že pri vyporiadaní BSM sa má zohľadniť koľko prispel zo svojho do spoločného majetku (§ 150 OZ).
Napriek tomu, že táto teória je časťou právnickej verejnosti dlhodobo rešpektovaná, má vážne nedostatky a za jej vznikom vidieť viac snahu zvýhodniť jedného z manželov ako serióznu argumentáciu. Najmä rozpor medzi touto teóriou a textom zákona je len ťažko obhájiteľný.
Protirečiaca judikatúra
Nižšie uvádzam niektoré súvisiace judikáty, ktoré uvedenej teórii čiastočne protirečia. Prvý judikát (22 Cdo 1658/98) vytvára akúsi výnimku z výnimky… (viac sa dozviete v prémiovom obsahu, ktorý zakúpite tu).
