Neznalosť zákona neospravedlňuje. Skutočne je to tak. Nie je to len porekadlo, ale právny princíp, ktorý platí aj na Slovensku.
Napriek tomu nie je v našich zákonoch výslovne uvedený. Takúto vetu v zákonoch jednoducho nenájdeme. V našom práve sa však neuvádza ani opak, teda že neznalosť zákona (práva) ospravedlňuje.
Jednoducho a jasne: zákony u nás platia pre každého bez ohľadu na to, či ich poznáme alebo nie.
Žiadny sudca teda nemá povinnosť skúmať vaše právne vedomosti, pretože mu to žiadny zákon neprikazuje. Ak sa teda budete pred súdom brániť tým, že ste zákon nepoznali, nijako vám to nepomôže.
Príklad
Ak niekto spácha úmyselný trestný čin vraždy, sudca skúma či k usmrteniu osoby došlo úmyselne alebo to bola napríklad nehoda. To, či páchateľ poznal alebo nepoznal zákon, tu nehrá žiadnu rolu.
Prečo zákon zaväzuje aj tých čo ho nepoznajú?
Pre fungovanie práva je takmer nevyhnutné, aby platilo pre všetkých, teda pre tých čo ho poznajú a aj pre tých čo ho nepoznajú. V tom spočíva podstata práva.
Predstavme si, že na Slovensko príde zahraničný turista a začne si tu robiť čo chce. Bude rozbíjať výklady obchodov, udierať iných alebo ukradne niečo zo samoobsluhy.
Je asi ťažko predstaviteľné, že by si všetci, čo prídu na Slovensko, naštudovali naše zákony. Veď ich často nepoznajú ani občania našej krajiny.
Ťažko je tiež predstaviteľné, ako by polícia turistovi dokázala, že pozná naše zákony. Dokazovať niekoho vedomosti je veľmi ťažké aj s použitím najnovších technológii.
Ak teda chceme ísť do inej krajiny alebo chceme začať podnikať, sami si najprv musíme zistiť aké práva a povinnosti budeme mať.
Fikcia znalosti práva nie je to isté ako „neznalosť zákona neospravedlňuje“
Nemôžeme nespomenúť ani fikciu znalosti práva.
V reálnom svete občania o zákonoch vedia len veľmi málo. Slovenské zákony však tvrdia opak. Konkrétne ide o zákon č. 400/2015 Z. z., ktorý zaviedol právnu fikciu, že občania poznajú všetky právne predpisy zverejnené v zbierke zákonov. V zákone to hovorí táto veta:
„O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.“
V dôvodovej správe tvorca zákona túto vetu stotožňuje s právnym princípom “neznalosť práva neospravedlňuje”, ide však o omyl. Tvrdenie, že všetci poznajú zbierku zákonov a tvrdenie, že neznalosť práva neospravedlňuje, sú dve tvrdenia s odlišným významom. Nemá predsa zmysel hovoriť o tých, čo zákony nepoznajú, ak súčasne tvrdíme, že zákony poznajú všetci. Omyl je zrejmý aj z toho keď si uvedomíme, že právo netvoria len predpisy zverejnené v zbierke zákonov, ale aj iné predpisy ako sú nariadenia obcí, nariadenia európskej únie a ďalšie.
Fikcia znalosti práva je v právnej praxi užitočná len výnimočne, pretože znalosti práva sa nedokazujú pred súdom ani pred inými štátnymi orgánmi. Takouto výnimkou je napríklad posudzovanie vydržania, kde sa posudzuje aj dobrá viera držiteľa nejakej veci, napríklad pozemku. O dobrej viere nemôžeme hovoriť vtedy, ak niekto koná nezákonne. Keďže platí fikcia znalosti práva, nik konajúci nezákonne nemôže byť v dobrej viere a teda ani vydržať pozemok. Podmienkou vydržania je totiž dobrá viera, inak povedané dobromyseľnosť.
Poučovacia povinnosť orgánov
Na záver treba dodať, že aj keď naše zákony počítajú s tým, že všetci občania zákony poznajú, v určitých situáciách počítajú aj s neznalosťou. Štátne orgány bežne pri vydaní rozhodnutia poučujú občanov o ich právach. Môžeme si to všimnúť napríklad na konci rozsudkov, kde často nájdeme poučenie o tom, či sa môžeme proti rozhodnutiu odvolať. A takisto je tam aj poučenie o dĺžke lehoty, ktorú na podanie odvolania máme.
Ak chcete právu lepšie rozumieť, odporúčam knihu Základy práva pre každého.
