V tomto texte sa rozoberajú odborné a logické chyby v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013, ktorý sa týkal kontroverzných notárskych osvedčení z 90. rokov vydávaných podľa zákona č. 293/1992 Zb. Týmito osvedčeniami sa nezriedka podvodným spôsobom získavali pozemky. Keďže k legálnemu získaniu vlastníctva dodnes v mnohých prípadoch nedošlo, presnejšie je napísať, že cez tieto osvedčenia mohol nevlastník získať zápis do listu vlastníctva (teda nie vlastníctvo samotné). Zákon č. 293/1992 Zb. v znení účinnom do roku 2000 to umožňoval veľmi ľahko:
V podstate stačilo vymyslieť krátky príbeh o tom, ako ste pozemky nadobudli, zaobstarať dvoch dobrovoľníkov, vyjadrenie obce, zájsť k notárovi a zverejniť oznámenie na úradnej tabuli notára a obce na 60 dní. Tento jednoduchý spôsob na zapisovanie vlastníctva k cudziemu majetku umožňovali paragrafy § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb., ale umožňovalo ho aj v tom čase nízke vedomie občanov o pozemkovom práve a neúplná evidencia katastra. Vyvesenie na úradnej tabuli bolo zbytočné, pretože ľudia ani netušili aké parcelné čísla majú ich pozemky, navyše často sa ani neuviedli pôvodné čísla, ale nové parcelné čísla podľa nového geometrického plánu. Ak by teda aj niekto poznal čísla svojich pozemkov, z úradnej tabule by sa nedozvedel, že niekto si prisvojuje práve jeho pozemky.
Keď už boli pozemky zapísané na liste vlastníctva v katastri, uvedený zákon na nadobudnutie vlastníckeho práva vyžadoval, aby tento zápis trval 10 rokov.
Parlament v roku 2000 zrušil možnosť vydávať tieto osvedčenia, aby zamedzil „možnosti získavania nehnuteľností vydržaním podvodným konaním“ (z dôvodovej správy k novele č. 393/2000 Z. z.). Príslušné paragrafy zákona boli teda zrušené skôr ako uplynulo 10 rokov – teda skôr ako mohol ktokoľvek cez tento zákon nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Mnohí nevlastníci však zostali zapísaní v katastri doteraz.
Práve k tejto problematike sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v súdnom konaní vedenom pod spisovou značkou 6 Cdo 47/2012. Senát zložený z JUDr. Rudolfa Čirča, JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Ivana Machyniaka sa prostredníctvom zvláštneho (presnejšie: nesprávneho) právneho záveru niekoľko-krát odklonil od zákona a právnej teórie, čím v podstate pomohol neoprávneným nadobúdateľom a často aj obyčajným podvodníkom. Najdôležitejšia časť súdneho rozsudku č. 6 Cdo 47/2012 znie takto:
Znenie judikátu
„Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov zákona č. 393/2000 Z.z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až 9 zák.č. 293/1992 Zb. Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zák.č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z.z. oprávnená držba osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 Cdo 47/2012)
Chyby a omyly v judikáte č. 6 Cdo 47/2012
Celý judikát je postavený na chybnom závere, že oprávnená držba je právo. A keďže je to vraj právo, nezaniklo ani zrušením zákona v roku 2000. Už na počiatku týchto úvah je zásadný omyl – oprávnená držba nikdy právom nebola. Oprávnená držba, rovnako ako neoprávnená držba je zloženou právnou skutočnosťou, ktorá je predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Právnou skutočnosťou je aj oprávnený vstup, oprávnený výdavok, oprávnená osoba – právo s nimi spája určité práva, ale oni samotné právami nie sú, sú to len skutočnosti reálneho sveta, na základe ktorých môžu práva vzniknúť.
Súd teda postupoval nesprávne, keď už v základoch svojej úvahy nepostrehol alebo nechcel postrehnúť rozdiel medzi právnou skutočnosťou a konkrétnym právom. Oprávnenú držbu nazval právom, hoci to právo nie je.
Čo je držba a kedy je oprávnená?
Ak si to podrobne rozoberieme, musíme si definovať najprv samotnú držbu. O držbe veci (napr. pozemku) podľa Občianskeho zákonníka hovoríme vtedy, ak určitá osoba nakladá s vecou ako s vlastnou. Ide teda o určité správanie, ktoré sa navonok prejavuje úkonmi aké zvykne pri nakladaní s vecou robiť vlastník – napr. užíva vec, predá ju a podobne.
Občiansky zákonník uvádza podmienky, po ktorých splnení hovoríme o oprávnenej držbe:
„Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.“ (§ 130 ods. 1 OZ)
Držba môže byť oprávnená aj neoprávnená.
Ako sme už spomenuli, držba je oprávnená podľa Občianskeho zákonníka vtedy, „Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí…“ (§ 130 ods. 1 OZ). Oprávnený držiteľ sa teda môže aj mylne domnievať, že je vlastníkom, no vzhľadom na okolnosti sú jeho domnienky dobromyseľné (t. j. jeho konanie možno hodnotiť ako poctivé). Naopak, napríklad u zlodeja takáto dobromyseľnosť neexistuje – zlodej vie, že získal vec v rozpore so zákonom a teda vie, že sa nestal jej vlastníkom, hoci sa ako vlastník môže správať – vtedy ide o neoprávnenú držbu.
Oprávnená držba teda nie je právo, ale zložená právna skutočnosť, ktorá sa skladá z dvoch právnych skutočností:
- zo správania držiteľa: držiteľ nakladá s vecou ako s vlastnou,
- z určitého stavu mysle držiteľa: držiteľ je dobromyseľný v tom, že mu vec patrí.
Až následne, keď držiteľ naplní definičné znaky oprávnenej držby, Občiansky zákonník spája s oprávnenou držbou (ako s právnou skutočnosťou) konkrétne práva, napríklad právo na náhradu nákladov podľa § 130 ods. 3 OZ.
Samotný zákon č. 293/1992 Zb., podľa ktorého boli notárske osvedčenia vydávané, v tom čase obsahoval právnu domnienku (prezumpciu), podľa ktorej osoba zapísaná na základe osvedčenia v katastri mala postavenie oprávneného držiteľa, a to dovtedy, kým si právo k pozemku neuplatnil niekto iný, najdlhšie však na 10 rokov (§ 2 ods. 3).
Prezumpcia podľa vtedajšieho § 2 ods. 3 znela takto:
„Po dobu uvedenú v odseku 2 má osoba zapísaná v evidencii nehnuteľností alebo nadobúdateľ zapísanej nehnuteľnosti postavenie oprávneného držiteľa.“
Predmetný zákon teda rozšíril okruh osôb, ktoré sa považovali za oprávneného držiteľa nad rámec § 130 ods. 1 OZ. Zrušením uvedeného ustanovenia (§ 2 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.) v roku 2000 však prestala existovať aj uvedená právna domnienka a oprávnená držba sa od 1.12.2000 má posudzovať výlučne podľa § 130 ods. 1 OZ, čo už mnohí nepoctiví držitelia nespĺňajú.
Najvyšší súd z tejto právnej domnienky úplne neočakávane a bez opory v zákone vyvodil „právo oprávnenej držby zaručené na 10 rokov“. Právo „desaťročnej oprávnenej držby“ však nie je v zákone ani spomenuté, nie to ešte garantované. Práve naopak, zákon v ustanovení § 2 ods. 2 výslovne predpokladal, že ak iná osoba uplatní k pozemku svoje vlastnícke právo, oprávnená držba sa končí a k želaným právnym následkom, t. j. k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním, nedôjde. Oprávnená držba teda mohla trvať počas zápisu nevlastníka dva alebo tri roky, keď ju však niekto napadol, končila sa. Celkom iste teda nešlo o právo, ale len o právnu skutočnosť predpokladanú v zákonnej právnej domnienke, ktorá mala slúžiť ako jedna z podmienok na získanie vlastníckeho práva.
Zákon č. 293/1992 Zb. na vydržanie do roku 2000 požadoval:
- vydanie osvedčenia podľa zákona č. 293/1992 Zb.,
- zapísanie držiteľa do katastra podľa uvedeného osvedčenia,
- 10- ročné trvanie zápisu v katastri,
- neuplatnenie vlastníckeho práva inou osobou 293/1992 Zb. počas uvedených 10 rokov.
Ďalšie pochybenia v judikáte
Ťažko je analyzovať ďalšie pochybenia, ktorých sa dopustil senát najvyššieho súdu v uvedenom judikáte, pretože všetky postavil na základnom a chybnom závere, že oprávnená držba je právo.
Napriek tomu poukážem v krátkosti ešte na ďalšie pochybenia:
- Pojem „ intertemporálna zásada“ je úplne nový, nepočul som o ňom ako študent práva, a ani neskôr som o ňom nečítal v právnických učebniciach, dokonca ani Google definíciu tejto zásady nepozná. Je zaujímavé, že tento nový pojem prebral z judikátu aj jeden odborný komentár, pričom sa v komentári vôbec nezohľadňuje, že ide v podstate o vymyslenú zásadu, ktorú nájdeme len v tomto jednom judikáte (FEČÍK, Marián. § 134 [Vydržanie]. In: ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1014, marg. č. 10.).
- Súd v judikáte odkazuje na § 854 Občianskeho zákonníka, ktorý sa ale oprávnenej držby, ani zákona č. 293/1992 Zb. nijako nedotýka.
- Najvyšší súd bez opory v zákone a právnej teórii tvrdí, že oprávnená držba sa má aj naďalej spravovať podľa paragrafov zákona, ktoré boli zrušené a de iure neexistujú. Áno, občas zákonodarca (parlament) ponechá na prechodný čas v účinnosti zrušený zákon, napríklad na dokončenie niektorých začatých konaní (pozri napríklad § 79l ods. 1 katastrálneho zákona), výslovne to však musí v zákone uviesť, čo sa v tomto prípade nestalo.
- Súd si protirečí: najprv uvádza, že „sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy…“ aby to následne poprel: „…zrušenie uvedeného ustanovenia … Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby…“
- Súd poukazuje na zákaz pravej retroaktivity, no žiadny prípad pravej retroaktivity neuvádza.
Záver
Ťažko povedať, či sa najvyšší súd k týmto umelým konštrukciám a k zmätočnej argumentácii uchýlil z neodbornosti alebo úmyselne. Ak mal niekto poctivé úmysly a skutočne si myslel, že pozemky vlastní, bol by oprávneným držiteľom aj keby súd v tomto judikáte rozhodol opačne (a netvrdil by, že sa majú používať zrušené paragrafy). O motiváciách súdu môžeme mať teda pochybnosti, avšak faktom ostáva, že najvyšší súd týmto čudným rozsudkom rozhodol v prospech jedinej skupiny osôb – v prospech nepoctivých podvodníkov a špekulantov. Konal teda proti úmyslu zákonodarcu, ktorý práve pre časté podvody takúto možnosť vydržania v roku 2000 zrušil.
Zaujímavé odkazy:
K predmetnému judikátu som našiel aj ďalší kritický článok a nález ústavného súdu, citujem:
„Vo vzťahu k jednoznačnému tvrdeniu krajského súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku, že po uplynutí 10-ročnej lehoty od zápisu oprávnenej držby do evidencie nehnuteľností už nebolo možné posudzovať okolnosti, za ktorých vydala notárka predmetné osvedčenie, ústavný súd poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 191/2009 z 29. novembra 2010 a sp. zn. 2 Cdo 159/2010 z 27. júna 2012, v ktorej najvyšší súd zaujal opačný názor.“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 477/2015-57 zo dňa 7.4.2016)
„Záverom by som chcel uviesť, že sa podľa vyššie uvedeného nestotožňujem s právnym názorom predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR so sp. zn.: 6Cdo 47/2012 zo dňa 30. 4. 2013…Prax ukazuje, že mnohé z takto vydávaných osvedčení o držbe bolo vydaných zo špekulatívnych dôvodov bez splnenia podmienok oprávnenosti držby a existencie akéhokoľvek titulu nadobudnutia, ktorý by mohol v držiteľovi založiť objektívne presvedčenie o oprávnenosti jeho držby a následného splnenia zákonných predpokladov daných lex generalis OZ na nadobudnutie vecného práva vydržaním. Som toho názoru, že je tu daná právomoc súdu v občianskom súdnom konaní spravidla podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku hodnotiť oprávnenosť držby držiteľa, ktorého držba za vyššie uvedených podmienok bola osvedčená prostredníctvom notárskeho osvedčenia o držbe a následne aj ako prejudiciálnu otázku konštatovať nadobudnutie alebo nenadobudnutie vecného práva držiteľom na základe vydržania. Vzhľadom na súčasný stav judikatúry v oblasti posudzovania oprávnenosti držby a podmienok nadobudnutia práva na základe vydržania je právny názor prezentovaný v pertraktovanom rozsudku podľa môjho názoru právne neudržateľný.“ (článok od JUDr. Dušana Sereka z Bulletinu Slovenskej advokácie č. 1-2/2014)
Viac článkov z oblasti pozemkového práva môžete sledovať na mojom facebooku.
