Okrem pozemkového a stavebného práva sa venujem aj zvyšovaniu právneho vedomia u verejnosti. Na tento účel som vydal príručku „Základy práva pre každého“, ktorá je dostupná naozaj pre každého (viac na konci článku). Tu je prvá kapitola:
1. Čo je to právo? Ako vzniklo?
1.1. Vznik práva
Ako vzniklo právo? Túto otázku ťažko zodpovedať presne. Určite to nebol jediný moment, ale postupný vývoj. Právo začalo vznikať tam, kde sa zišli aspoň dvaja ľudia a určili si pravidlá správania sa, ktorými sa budú riadiť. Mohli sa na nich dohodnúť, no pokojne ich mohol jednostranne určiť ten, kto z nich bol silnejší.
Príklad
Keď dvoch malých bratov posadíte k jednému počítaču, je len otázkou času, kedy príde k škriepke, kto sa bude s počítačom hrať. Nakoniec sa buď dohodnú, alebo si právo na hru vydobyje ten silnejší. Tak vznikajú pravidlá a tak podobne začalo vznikať aj právo. Zo stretu dvoch bratov môžu vniknúť napríklad tieto pravidlá: 1. Právo hrať sa má starší. 2. Právo hrať sa má mladší. 3. Každý z nich má právo hrať sa 10 minút a potom je povinný pustiť k počítaču toho druhého.
Každé z uvedených troch pravidiel nám reguluje konkrétnu životnú situáciu a konkrétne spoločenské vzťahy. To je aj úlohou práva – regulovať spoločenské vzťahy, t .j. spoločnosť.
1.2. S právom vzniká štát
Ľudstvo si v istom stupni svojho vývoja začalo vytvárať pravidlá, ktorými sa bude riadiť rodina, kmeň, neskôr mestské štáty a napokon moderné štáty, ako ich poznáme dnes. Ľudia boli pri vzniku práva vedení rôznymi úmyslami. Napríklad teória spoločenskej zmluvy hovorí o tom, že právo a štát vznikli ako výsledok dohody, pretože sa ľuďom zdalo užitočnejšie, aby mali štát a právo namiesto hádok a neistoty (právnej neistoty).
Ako už bolo spomenuté, nikto nemôže presne vedieť, ako to s vývojom práva bolo. Veľmi pravdepodobné je aj to, že právne pravidlá neboli stanovené dohodou, ale na základe sily či pod hrozbou násilia. Teória spoločenskej zmluvy sa spomína z dôvodu, že patrí medzi najpoužívanejšie a vychádza z nej aj Ústava Slovenskej republiky ako základný zákon nášho štátu.
Viac o teórii spoločenskej zmluvy nájdete v tvorbe filozofov, ktorí ju rozpracovali dopodrobna: Thomas Hobbes, John Locke a Jean-Jacques Rousseau.
1.3. Vzťah štátu a práva
Občania spoločenskou zmluvou vytvárajú základný zákon štátu – ústavu a súčasne vytvárajú štát samotný. Štát aj právo teda vznikajú v jednom okamihu. Následne štát podľa ústavy vydáva zákony, ktorými podrobnejšie upravuje vlastné fungovanie, no opäť to robí len na základe práva (ústavy). Právo určuje, ako vyzerá štát a štát určuje ako vyzerá právo. Bez práva nie je štát, bez štátu nie je právo.
1.4. Čo právo je a čo právo nie je?
Právo je všadeprítomné a nájdeme ho aj tam, kde by sme to nečakali. Vráťme sa k nášmu príkladu – k dvom malým bratom, ktorí sa škriepili o počítač. Dokonca aj pri tejto detskej škriepke nachádzame právne vzťahy. Ak by tento spor bratov chcel rozsúdiť sudca, zaujímal by sa najprv o to, kto je vlastníkom počítača. Podľa našich zákonov, vec môže užívať len jej vlastník, alebo ten, komu to vlastník dovolí (§ 123 Občianskeho zákonníka). Ak by súd zistil, že vlastníkom počítača je napríklad otec uvedených detí, pýtal by sa otca, či im dovolil počítač užívať (napr. zmluvou o bezplatnej výpožičke – § 659 Občianskeho zákonníka). Nakoniec by sa zistilo, že obidvaja bratia mali od otca zakázané počítač používať. V takom prípade by súd žalobu jedného brata voči druhému zamietol ako neopodstatnenú, pretože nikto z nich nemal právo počítač užívať. Naopak, otec by ich oboch mohol žalovať za bezdôvodné obohatenie (obohatili sa tým, že bezplatne užívali počítač) podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Samozrejme, v praxi sa detské spory vyriešia „mimosúdne“, no ak by boli deti plnoleté a namiesto počítača by sme dosadili otcov pozemok, celé by to pokojne mohlo skončiť na súde.
Ako vidíme, aj na takú bežnú situáciu, akou je detská hra, sa vzťahujú určité zákony. Tento spor sa totiž týka vlastníckeho práva a to je jedna z vecí, ktorú právo začalo regulovať ako prvú – už v najstarších zákonoch. Napríklad už v Chammurapiho zákonníku (približne rok 1800 p. n. l.) nájdeme pravidlá vzťahujúce sa na súkromné vlastníctvo.
Na svete však existuje aj veľa pravidiel správania sa, ktoré nie sú právom, t. j. nejde o právne normy. Ide napríklad o náboženské pravidlá, o pravidlá etiky či morálky. Morálka, náboženstvo, či etika sú taktiež normatívne systémy, ktoré obsahujú pravidlá správania sa (normy), ale od práva sa odlišujú tým, že neboli vydané v štátom uznanej forme a teda ich štát neuznáva ako záväzné a nemožno ich vynútiť štátnym donútením.
Príkladom náboženského pravidla je jedno z desiatich prikázaní: Nezosmilníš. Slovenská republika toto pravidlo nevydala v žiadnom právnom predpise a preto ho nemožno vynucovať súdmi, ani inými štátnymi orgánmi a ani nezaväzuje všetkých obyvateľov štátu. Nášmu štátu, ktorý je podľa ústavy nábožensky neutrálny, je v zásade jedno, či má niekto pohlavný styk pred svadbou alebo až po svadbe. Cirkvi to ale jedno nie je. Ide teda len o pravidlo cirkvi, ktoré je určené pre členov cirkvi a za jeho porušenie hrozia len cirkevné sankcie. Nie všetky štáty sú však náboženský neutrálne. V niektorých krajinách, napríklad moslimských, je právo pod silným vplyvom náboženstva.
Zjednodušene teda môžeme povedať, že právo je súbor pravidiel správania sa, ktoré sú vydané v štátom uznanej forme a vynútiteľné štátnymi orgánmi.
Základnými znakmi práva teda sú:
1. ide o pravidlá správania sa,
2. sú vynútiteľné štátnymi orgánmi (napr. políciou) a
3. sú vydané štátom uznanou formou (napr. ako zákon uverejnený v Zbierke zákonov).
Celú príručku „Základy práva pre každého“ nájdete tu, tlačenú verziu kúpite tu.
Vznik príručky „Základy práva pre každého“ a tohto článku podporili: Advokátska kancelária BURDA LEGAL a realitný maklér JEDINÝ.
